SUPERHRDINA
Ľudia sedia pred telkou, pozerajú Supermana, Spidermana a kadejakých iných týpkov zo super-schopnosťami. Nechávajú si vymývať mozog a túžia byť ako oni. Vedieť lietať, byť super silný, neviditeľný... Ale ja si myslím že aj my, bežní ľudia sme superhrdinovia. Ja napríklad považujem žonglovanie za svoju super-schopnosť, ktorú rozvíjam. Čo iné by sme mali rozvíjať? Pozerať na telku a fantazírovať o niečom čo sa nikdy nestane? Spravme si z toho čo máme k dispozícií niečo geniálne, závideniahodné, niečo z čoho budeme mať pocit že sme superľudia. Skúsme vyhodiť televíziu z okna zo slovami: No a čo že si neviditeľný, ja viem písať básničky. Čo ti jebe? ty vieš písať básničky??? Tak to si riadny, ách... To keby som vedel... Mali by ťa dať na bilboardy, možno zmeníš svet. A keď dopadne na zem, zavrieme okno a stále si ešte môžme sadnúť k počítaču. Práve teraz sa na nás pozerajú malí obmedzený týpci, sme pre nich len film v telke, vravia si: Veď to je len film, to sa nemôže nikdy stať. Ale keď nás vidia, stále rozmýšľajú a unikajú pred svetom ich reality. Myslia si: Keby som tak vedel skákať, keby som len vedel behať, čo by som dal za to aby som vedel vypočítať kvadratickú rovnicu, prebehnúť pár kilometrov, žonglovať, učiť sa, kričať, hrať divadlo, tancovať okolo ohňa.... My si ale vravíme: Keby mi tak prišla pozvánka do Rokfortu, tak by som sa učil čarovať, bol by som najlepší, trénoval by som poctivo každé kúzlo, každý elixír by som namiešal... Malí obmedzení týpci si vravia to isté o našom svete. My to všetko máme, tak sa skúsme stať superhrdinami, každý z nás. Kto bude superhrdina so mnou? Keď sa na nás pozrú v telke, nech vidia že svoje superschopnosti rozvíjame a že sme najlepší...