POSLEDNÝ KRÁT
Prosím neváhajte a prečítajte si to.
V mojom živote sa vystriedala kopa rôznych ľudí. Väčšina z nich boli iba namyslený, chamtivý ľudia, ktorí si robili posmech z druhých. Asi na nich vkuse iba mysleli, keďže ich meno mali stále v ústach. Vôbec ich nepoznali aký sú, ale aj tak si z nich robili posmech. Ale taký ľudia sú len obyčajné nuly, nič viac, ktoré ešte nič nedokázali a možno ani tak skoro nedokážu. Ale čo mám povedať ja. Som sprostá, som naivná, že som naletela tej , ktorá ma len celý čas využívala na to, aby zapadla, ale nečakala som, že to až takto dopadne. Mala som sa na začiatku riadiť s tým: „Nikdy nečakaj od druhých to, čo pre nich robíš ty.“ Vymstilo sa mi to. Začala som byť šikanovaná tou, ktorá to zažívala posledné roky na inej škole a to len preto, že som si od nej odsadla. Stále mi znepríjemňovala život, možno aj preto, že som bola v mnohých veciach lepšia a vedela som si vztýčiť hlavu aj v najhoršej dobe, možno ju to najviac štvalo. Chodila som do školy s posratými nohavicami, zaspávala so slzami v očiach a to len preto, že som sa bála čo príde zas zajtra. Deň, keď som poslednýkrát odchádzala zo školy ju a jej kamarátku muselo tešiť len preto, lebo vyhrali, ale nevyhrali vôbec nič. Tam kde som dnes je len vďaka nim dvom. Nie som najobľúbenejšia z triedy, to som nikdy nečakala, ale som tam kde som vždy chcela byť. Medzi ľuďmi, ktorí ma majú naozaj radi a vedia ma podržať. Chodím veľkú diaľku teraz každý deň len kvôli tomu, že som si vybrala školu na opačnom konci mesta. Môžem sa sťažovať, že ma bolia nohy, že mi je ťažká taška, ale nikdy sa nebudem sťažovať na to, že som prestúpila na ........................, medzi úžasných ľudí. Teraz sa môžem im dvom najviac smiať ja lebo ony dve ostanú nulami aké boli. Môžu byť obľúbené, ale nebudú mať to čo mám ja. Naozajstných priateľov.