BOLESŤ
„Aaaaaaaaaaaaa,“zakri
čím na celú miestnosť a padám s bolesťou na svoje kolená. „Tak čo, pridáš sa?“ spýta sa ma ten hnusný, slizký hlas, ktorý z duše nenávidím. „Nikdy!!“ zakričím. Tá bolesť ma ubíja, je čoraz silnejšia ale ja sa nevzdám. Nikdy. On ma naučil nevzdávať sa, ten ,ktorý mi pomohol keď bolo treba, a teraz?! Teraz sedí pri ňom, zatína ruky do stoličky a pozerá sa ako mi ubližuje. Prečo? Prečo to nevie zastaviť? Začínam sa báť, ale bolesť je silnejšia ako strach. Jed, ktorý mi prúdi v krvi je čoraz nastojčivejší a žiada si zabiť ma. Ale ja sa mu nepodvolím. Nedovolím mu aby ma porazil. Nie v tomto boji! Nie na tomto mieste! Nie v tomto čase! Nikdy!! „Tak budeš s nami alebo nie?! Ty jedna fľandra hnusná ako sa opovažuješ mi povedať nie?!?!“ je rozzúrený čoraz viac a viac. Chce ma získať na svoju stranu len preto, že som najlepšia bojovníčka v tejto krajine a preto aby mohol využiť moje telo. Ale to mu nedovolím, nedovolím aby ma takto pošpinil, nie on, on nie. „Otec prestaň!!!“ zakričí naňho ten, ktorý mi znova pomohol. „Nikdy, pokiaľ sa nepridá,“ odfrkne mu. Vyťahuje proti mne ostrie svojho meča. Na nič nečakám, chytím ho za nohu a potknem ho. Padá na zem. „Maro, teraz!“ zakričím a vyťahuje svoj meč a beží mi na pomoc. Chytí ma za ruku a spolu bežíme preč z tadeto. Vyhýbame sa, bojujeme a to všetko len za slobodu, ktorú chceme. „Pozor Nalla!“ zakričí ale už je neskoro. Ostrie meča mi pretne tvár. Krváca to a bolí ale na to čas nemáme. Bežíme ďalej bez zastavenia len aby sme unikli od pazúrov jeho otca. Konečne sme sa dostali von z hradu. Vydím, že sa drevená brána zatvára. Spolu bežíme ako o preteky. Posledné sekundy pred našou záchranou. Stihneme to alebo nie? Zachránime sa alebo zomrieme? 3...2...1.....skočíme a brána sa za nami zavrie. Stihli sme to. Ruka v ruke bežíme ďalej. Dostaneme sa do hlbokého lesa, vieme, že tam sa neodvážia ísť. Žijú tu tvori, ktoré sú ich nepriatelia na život a na smrť. Nás sa neboja, my sme priatelia s čistými srdcami. Konečne už môžeme zastať. Stojíme na vyskom kopci a spolu pozorujeme tú nádheru pred nami. Bolesť, strach a zranenia akoby sa stratili v tom ďalekom obzore pred nami. Sme tu len my dvaja. Nik iný, ktorý by nám to zničil. Láska a ochota, ktorá medzi nami panuje má rozmery ako veľká púšť Hadarak, ktorá nemá konca-kraja. Pozrieme sa na seba a usmejeme sa. Držíme sa za ruky aby sme sa už nikdy od seba neodlúčili. „Už je po všetkom,“ zašepká.